Máme to už za sebou...

  • Vytlačiť

    Takmer po šestnástich mesiacoch čakania - ktoré uplynuli od prvého katetrizačného vyšetrenia srdca definitívne potvrdzujúceho to, čoho sme sa najviac obávali:

Imageže supravalvulárna aortálna stenóza nášho syna Mariána dosahuje takého stupňa, ktoré si vyžaduje operatívne riešenie - nadišiel deň, ktorý bol nielen v Mariánovom, ale i v našom živote rozhodne najťažší - deň jeho operácie.

    Samozrejme, najprv sme sa museli vysporiadať sami so sebou, s vlastným svedomím, než sme sa rozhodli dať súhlas k tomuto zákroku, ktorý vzhľadom na celkovú diagnózu vytváral predpoklad jeho zaradenia k tým (naj)ťažším.

    Hoci sme vedeli, že tento deň skôr či neskôr príde, predsa nás len pozvánka obdržaná tesne pred Vianocami, aj keď s termínom nástupu koncom januára, zastihla nečakane a poznačila atmosféru najkrajších sviatkov roka i napriek tomu, že deťom sme obsah tejto pozvánky ešte neprezradili.

    Čakanie - to je skúška pre trpezlivých; čakanie bez možnosti ovplyvniť sled a výsledok udalostí - úžasná previerka psychiky človeka. A čakať na konkrétny deň operácie vlastného dieťaťa vyše dvoch mesiacov, čakať na opätovný termín nástupu do nemocnice, keď ten pôvodný odvolali, čakať na nový termín operácie, keď tie predchádzajúce dva zrušili, hoci v jednom prípade už bol Marián na operačnom stole, deň čo deň čakať, aby chlapec nedostal čo i len nádchu, ktorá ho z jeho viny vyradí z poradovníka, a čakať vyše trinásť hodín pred operačnou sálou na výsledok, no a potom ešte celú noc čakať, či nútené podchladenie organizmu nezanechá ďalšie trvalé následky, ...

    Chvála Bohu, dočkali sme sa šťastného konca, akého sme sa zo srdca nádejali. Keď prístroje po prvom prebratí sa z narkózy signalizovali zvýšenú aktivitu srdcovej činnosti dieťaťa na hlas matky, keď jeho oči reagovali na svetlo, a keď nám neskoršie stisklo prst a pokrčilo nôžky, konečne sme už uverili a mohli sme zo seba striasť tú neopísateľnú ťarchu, ktorá sa nám držala tela i duše.

    Že sa naše vrúcne želanie stalo skutočnosťou, je zásluhou aj pracovníkov Detského kardiocentra pri DFNsP v Bratislave. I touto cestou by sme chceli tlmočiť poďakovanie sa najmä pánovi docentovi MUDr. Simanovi, ktorý viedol operáciu nášho syna. Jeho dlhoročné skúsenosti, vysoká odbornosť a istá ruka boli zárukou toho, že i v kritických momentoch sa našlo adekvátne riešenie. Naše poďakovanie však patrí aj celému tímu jeho spolupracovníkov na operačnej sále, lekárov a sestričiek na RAP-ke i lôžkovom oddelení kardiocentra. Ďakujeme aj pánovi primárovi interného oddelenia MUDr. Bzdúchovi, o ktorého nezištnej pomoci ako členovia Williamsovej spoločnosti sme sa opätovne mali možnosť presvedčiť. A takisto ďakujeme členom Williamsovej spoločnosti, ktorí nám svojou návštevou pomohli spríjemniť pobyt v nemocnici.

rodina Švecova, r. 2001