Marcel ,môj syn, sa narodil 5.12.1968 v Trnave. Keď mal 4 mesiace som na ňom spozorovala, že nie je taký, ako jeho staršia sestra Iveta. Nevšímal si okolie, nebral hračky do rúk,

Narodil sa nám Miško. Mal nešťastný začiatok, na piaty deň po narodení ho našli sestričky v pôrodnici v bezvedomí a Miško musel o svoj život bojovať. Bojoval statočne, dnes by nikto nepovedal,

    Takmer po šestnástich mesiacoch čakania - ktoré uplynuli od prvého katetrizačného vyšetrenia srdca definitívne potvrdzujúceho to, čoho sme sa najviac obávali:

    Aj u nášho syna Jožka v roku 1982 v piatom roku veku znel záver vyšetrení : Williams - Beurenov syndróm. Ide u neho o ťažkú formu postihu VCC ako aj mentálnu retardáciu.

    Janka Očkajová, narodená 30. mája 1985 pred rokom ukončila SOU–I, odbor pomocná kuchárka. Študovala s problémami. Dohodla som sa s pánom triednym učiteľom, aby jej úlohy presvietil,

Najväčší okamih v našom živote bol, keď nám povedali, že máme dcérku. Meno nebolo ťažké vybrať, je po maminke. To je naša Ibojka.

    Sme rodina Kunákova. Náš syn Borisko patrí tiež do Spoločnosti Williamsovho syndrómu. Má 30 rokov a je to veľmi veselý chlapec. Má dvoch starších bratov a štyri neterky.

    Když se nám Kubík narodil, vše bylo v pořádku, ale po prvním roce jsme zjistili, že se nechová, jak by měl. Nechodil, ani nelezl, mluvit taky nechtěl, pediatr však neshledal jeho zdravotní stav nijak vážný, tak jsme se nijak neznepokojovali.

    Je 30.6.2000 a ja sa dozvedám, že môj syn Richard má Williamsov syndróm. Nedá sa opísať, ako sa cíti človek, keď sa dozvie, že jeho dieťa nie je v poriadku. Ale asi najhoršia je bezmocnosť.

    Naša dcéra Ildikó sa narodila 6.7.1971 v Komárne. Po narodení sme s ňou chodili od lekára k lekárovi vzhľadom na jej zdravotný stav. Mala niečo so srdcom, chodili sme aj do Bratislavy na kontrolné vyšetrenia.

    Osemnásť rokov života - mladý človek na prahu dospelosti s výzorom dospelého muža, s rozumom úprimného dieťaťa s čistým srdcom, ktoré nepozná pretvárku. „Konečne budem môcť piť kávičku“,

    Naša dcérka Ivetka Boráňová má už 19 rokov. Do Špeciálnej základnej školy nastúpila ako 10-ročná. Ešte 2 roky môžeme navštevovať ŠZŠ. Učenie jej ide slabšie, ale na jej nízke

    Príbeh sa odohral v lete, ale moje pocity boli také, aké človek prežíva cez Vianoce. Mal som totiž možnosť prežiť so skupinou detí z celého Slovenska týždeň v hoteli Panoráma v Kováčove.

    Diagnóza našich detí vytvorila z nás rodinu. Žijeme v rôznych kútoch našej republiky, dokonca aj v Čechách a sme v kontakte po celý rok. Telefonujeme si, píšeme si a navštevujeme sa.